Žaškovská svadba

Svadba a s ňou spojené obyčaje boli najpríťažlivejšou časťou zvykov v rodine. Vždy pútala pozornosť obyvateľov a bola celoobecnou udalosťou. Ušlo sa niečo do pohárika i koláča, ale najmä bolo sa na čo pozerať a dedina mala zasa dlho o čom rozprávať. Mladí ľudia vstupovali do manželstva v rozdielnom veku. Mládenci sa začali vážnejšie zaujímať o dievčatá, až keď prišli z vojny a dievčatá od 18 – 24 roku veku, niekedy aj prv. Chodenie mládenca za dievčaťom nazývali zálety. Mladí ľudia sa schádzali na priadkach, zábavách, pod oknom, v izbe. Stalo sa, že za dievčaťom chodil mládenec z inej dediny a to domáci mládenci nemali radi. Dohovorili mu, keď neposlúchol, dostal bitku. Podobne to bolo aj zo strany dievčat. Keď do Žaškova prišli na zábavu párnické dievčatá, Žaškovky im zo žiarlivosti porezali sukne. Niektoré manželstvá sa uzatvárali preto, aby sa zväčšil majetok. Do inej dediny sa vydávali len také dievčatá, ktoré si doma nemohli nájsť muža. Rodičia svadbu dohodli pri rôznych príležitostiach a to doma, otcovia v krčme, na jarmokoch, pri zvážaní sena, dreva a všetko doriešili na pytačkách. Pytačky – nahováračky boli dôstojnou prípravou na svadbu. Všetci pekne vyumývaní, vyobliekaní, čakali vo vyriadenej prednej izbe na návštevu. Pytačky sa konali večer, gazda a gazdiná všetko porobili okolo domu a začali chystať hostinu. Na drevený stôl prikrytý vyšívaným ľanovým obrusom položili chlieb, kysnuté koláče, klobásu, bryndzu, slaninu, údenô. Chlapi pili pálenô a ženy sladkô (hruškovica, rascovica, červenô - griotka, zelenô). Na týchto pytačkách sa všetko dohodlo – či bude nevesta bývať doma alebo pôjde za nevestu, či mladý bude doma gazdovať alebo pôjde na „prístupky“. Čas, keď sa malo konať svadobné veselie na dedine určoval predovšetkým stav poľnohospodárskych prác na poli. Okrem toho tu hrali dôležitú úlohu aj rozličné cirkevné predpisy a zákazy. V pôstnom a adventnom čase sa svadby nekonali. Pri určovaní času svadby hrali úlohu aj poverčivé predstavy o priaznivom a nepriaznivom čase. Preto sa svadby konali v neskorej jeseni (október, november), cez fašiangy (január, február) a keď nebolo roboty, tak aj po Veľkej noci. Najkrajšie svadby boli cez fašiangy, ktoré mali povesť obdobia s plodonosnou a magickou funkciou. Sobáše sa konali v utorok alebo vo štvrtok, aby mohli ísť ľudia v nedeľu do kostola. Preto svadba v Žaškove trvala aj tri dni. V jeden deň u mladuchy, potom domov pokŕmiť dobytok, trochu sa vyspať a udobriť sa. Druhý deň u mladého zaťa a v tretí deň prevážali rúcho (výbavu) mladuchy k mladému zaťovi. Celý týždeň pred sobášom sa niesol v znamení príprav na svadobné veselie. Pripravovala sa výbava, piekli sa koláče, šili šaty. Svadobné koláče boli z kysnutého cesta – šišky zaliepané makom a lekvárom, teda zaliepance. Chleba sa napieklo pred svadbou nadostač. Na svadbu sa piekol obrtan, bäľoš a radostník, ktorý sa na konci veselia rúbal sekerou a rozdával na výsluhu svadobčanom. Mäso a kapusta sa varili v deň sobáša, podávali sa aj pečené zemiaky a zemiakové halušky. Kapusta sa jedávala z jednej misy. Kto koľko uchytil, toľko zjedol. Mäso bývalo väčšinou baranina alebo teľacina. Podávalo sa na stole na niekoľko malých hlinených mís. Okolo stola sa nesedelo. Stále sa zabávalo. Pila sa domáca pálenka – krútená, ktorú mal na starosti starejší. Nebývalo jej veľa, preto ani ľudí opitých na svadbe nebolo. Keď jej ale bolo málo, družbovia zohnali u krčmára Zvadu na „borg“. Na svadbách vyhrávali muzikanti zo Žaškova – tri pokolenia Furindovcov, Hraškovci a niekedy pomiešané muziky aj z Komjatnej (Liptov). Boli to sláčikové muziky, v 50-tych rokoch pribudli nástroje fúkacie, klávesové a bubon. V tomto období sa prestával nosiť kroj. Žaškovskí muzikanti chodili hrávať aj po iných dedinách – na Liptove, v Turci a po celej Orave. Raz hrali v Hruštíne na svadbe a nechodili domov. Potom prišiel telegram, že hrajú na ďalšej svadbe a objednaní sú už na ďalšie dve. Tak neboli doma celé dva týždne...